Mám kamaráta, Lacka Gardošíka, ktorý má lavínového psa. Raz mi rozprával, ako ho cvičí. Nepôjdem do detailov, ale pre nás je dôležité, že za každé cvičné nájdenie osoby Jata pochváli, pohladká a niečo mu dá. Nie je to nič prevratné, táto myšlienka sa aplikuje už dlhú dobu, akurát nie na ľudí. Psa chváliť vieme hádam všetci, ale úprimne pochváliť človeka, to je pre nás problém. Pritom som si vo viacerých situáciách všimol, že Jato sa neteší najviac z maškrty, ale z pohľadu plného uznania, ktorým ho obdaruje jeho pán. Pochválený človek sa zachová rovnako ako pochválený pes - bude chcieť byť pochválený znovu. Každému človeku je blízka túžba byť dôležitým. Preto ho verejná pochvala primeje k tomu, aby sa ešte zlepšil, lebo samotný pocit pri verejnej pochvale je neopísateľný. Raz mi boli udelené dve pochvaly pred naplnenou aulou a bola to jedna z najkrajších chvíľ v mojom živote. Naopak nič nie je horšie, ako keď sa človek namáha, snaží sa a po celej tej drine, pri odovzdávaní výsledku so slovami „Tu to máte!" mu odberateľ povie: „Aha, dobre.", bez toho, aby sa na to pozornejšie pozrel.
Čo však urobiť, keď sa výsledok práce nepodaril? Môžete človeku povedať, že je hlúpy, totálne nemehlo, neschopný lenivec, a pod. Najpravdepodobnejšia reakcia bude, že si v duchu povie: „Hlavná vec, že ty si dokonalý a najmúdrejší". Okamžite stratí náladu s vami ďalej spolupracovať a chuť do zlepšenia sa vyparí ako snehuliak na slnku. Skôr vás k výsledku dostane opačný postup. Povzbuďte ho, povedzte mu, že ste presvedčený, že on to zvládne, povedzte mu, že jeho práca je veľmi dôležitá a spoliehate sa na neho. Pokiaľ ste v očiach toho človeka váženou osobou, určite sa pôjde pretrhnúť, aby to splnil. Môj ujo raz spomínal, že bol kdesi s kamarátom a chceli si zahrať mariáš, ako za starých časov. Keďže však boli dvaja, museli zohnať tretiu osobu. Ako vhodný objekt si vybrali moju tetu. Ona najskôr, že nie, veď to je hra pre chlapov, jej dedo (a môj pradedo) prehral v kartách dom, ona mariáš hrať nebude. Tí dvaja jej ale povedali, že k tomu treba len zdravý sedliacky rozum, trochu pamäte a že tá hra nič nie je. Tete stačilo iba to, že má na tú hru predpoklady a že tá hra nič nie je a už s nimi mastila. Iba na okraj spomeniem, že ich oboch pri mariáši obrala a ľutovali, že ju presvedčili. Ale povzbudzovanie bolo veľmi dôležité, teta odvtedy mariáš nehrala a ani pravidlá už nevie, v tom momente ale robila to, čo oni dvaja chceli.
Ďalšou dôležitou jemnosťou je upozornenie na chybu. Tiež sa to dá urobiť aj tak, že sa s vami dotyčný baviť nebude, ale aj tak, že vám veľmi pekne poďakuje a bude rád. Dá sa to vidieť aj tu na blogu. Niekedy mám pocit, že sa v diskusiách pohybujú ľudia, ktorí iba striehnu na to, kedy niekto v článku urobí pravopisnú chybu. A hneď celú výpovednú hodnotu článku zavrhnú a autora zvozia kvôli hrúbke, pričom nezabudnú spomenúť, že čo je to za človeka, ktorý nevie po slovensky a nie je sa schopný naučiť zopár pravidiel. Keď človeka na verejnosti skritizujete, určite vás nebude mať v láske. Ak však začnete od seba, pripomeniete mu, že ani vy nie ste dokonalí, tak to dotyčný nebude brať ako výčitku, ale ako priateľskú pomoc. Preto ja na pravopisné chyby upozorním tak, že pošlem autorovi súkromnú správu, napíšem mu, že ja sám neviem, prečo sa v slove krysa píše ypsilon a nie mäkké i, hoci to medzi vybranými slovami nie je, že často robím chyby aj ja, ale táto mi udrela do očí a že nech sa to pokúsi opraviť, aby sa to jeho čitateľom lepšie čítalo. Aký bol výsledok? V diskusii autor nahnevaným tónom povedal všetkým mudrlantom, že od inteligentných ľudí sa očakáva, že diskutujú o obsahu, nie o forme a mne napísal, že som zlatý a fajn človek. A mám o kamaráta viac, o človeka, s ktorým by som sa možno nikdy nedal do reči. Moje skúsenosti hovoria, že človek ďaleko lepšie znesie kritiku, pokiaľ sa ja najskôr priznám, že mám od dokonalosti ďaleko.
Iná diskrétna možnosť skritizovania je povedanie výčitky nepriamo. Raz som sedel na lanovke vedľa akéhosi bývalého Sovieta, ktorý si zapálil fajku. Dosť to smrdelo, ja som ale na neho nevyrukoval so zákazom fajčenia na sedačke, ale otočil som sa bokom a zhlboka som začal dýchať. On si to hneď všimol, fajku zahasil a začal sa mi po rusky ospravedlňovať, že mu to nenapadlo (izvinite pažalújsta ešte rozumiem, viac už nie).
Dale Carnegie spomínal na jednu príhodu amerického prezidenta Coolidgea. Coolidge bol známy tým, že málokedy niečo povedal, ale hoci bol mĺkvy, s ľuďmi veľmi dobre vychádzal. Dale bol u neho na víkend hosťom a začul prezidenta, ako hovorí svojej sekretárke: „Dnes vám to sluší, ste veľmi pekná..." Sekretárka vyvalila na neho oči a na chvíľu sa ocitla v rozpakoch. On to využil a dodal: „...nebuďte ale preto domýšľavá, chcel som vám urobiť radosť. Nabudúce by som si prial, aby ste si dávali trochu pozor na interpunkciu." Tu by sa každý chlap chytal za hlavu, že preboha, aký kaleráb, treba si však uvedomiť, že keď niekoho úprimne pochválite, ďaleko lepšie znesie následnú kritiku. Keď si uvedomíte, koľko času ženy venujú svojmu zovňajšku a málokedy ich za to niekto pochváli, tak Coolidgeova veta vôbec nevyzerá ako kaleráb. A ešte tajná finta: ak pochválite ženu, že veľmi príjemne vonia, tak pre vás spraví čokoľvek. Možno raz za život sa jej stane, že by muž chválil jej parfém.
Najdôležitejšie ale je, aby každá pochvala bola myslená úprimne, inak bude mať opačný účinok. Málokto má rád lichotenie, ale za úprimne myslenou pochvalou všetci dychtia. Keď chcete niekomu povedať kompliment, začnite vetu oslovením dotyčného. Bude mať istotu, že to myslíte vážne a nie len tak mimochodom. A keď už sa rozprávalo o ženách, veľmi dobrá metóda ako dosiahnuť od neznámej ženy čo chcete, je osloviť je v našich končinách Madame. Či som na pošte, v škole, na úrade, po takomto oslovení sa mi určite pozrie do očí, častokrát sa aj usmeje a vždy je prívetivá. Nestalo sa mi, že by po tomto oslovení bola otravná tak, ako úradníčky zvyknú bývať.
Celé to vyzerá, akoby som mal túto problematiku v malíčku, ale nie je tomu tak. Tieto teoretické rady som sa snažil priblížiť, aby boli zrejmé, záhadou mi ale ostalo, prečo ich bežne nepoužívame a prečo ich vlastne ani ja nepoužívam vždy, hoci ich dokážem sformulovať.
