Trnavská stovka – ako zvládnuť Veľkú Vápennú

Autor: Martin Marušic | 9.6.2010 o 11:20 | Karma článku: 13,25 | Prečítané:  4562x

Trnavská stovka je tradičné podujatie, ktoré sa koná prvú júnovú sobotu už 37 rokov. Je to pochod z bratislavskej hlavnej stanice hrebeňom Malých Karpát až do Brezovej pod Bradlom, oficiálne dlhý 91,486 m, reálne dlhý podľa toho koľkokrát zablúdite a koľko skratiek poznáte. Ako majú každé cyklistické preteky svoju kráľovskú etapu, tak aj tento pochod má svoj highlight - výstup na Veľkú Vápennú (754 m n.m.).

Ide sa na ňu zo Sološnickej doliny z výšky 270 m a to až po zhruba 45 kilometroch pochodu. Psychologicky je to veľký predel a hovorí sa, že kto prejde Vápennú je jednou nohou v Brezovej. Ako som s ňou na ostatnom ročníku bojoval ja, to sa budem snažiť popísať, aby ste sa prípadne vedeli poučiť.

Zo Sološnickej doliny vychádzam plný entuziazmu, ktorý sa ale so stúpajúcim chodníkom a klesajúcou hladinou síl, vytráca.

Po chvíli, keď to už poriadne nejde, dostanem nápad zaspievať si pochodovú pesničku. Po krátkom uvažovaní zistím, že poznám iba dve, pričom jednej nepoznám slová, len melódiu, tak nemám na výber.

Přes spáleniště, přes krvavé řeky,
Jdou mstíci pluky, neochvějně dál,

Bohatstvo ten kopec je nekonečný. Zo začiatku pieseň funguje a dodáva nové sily snažiace sa udržať krok s rytmom.

Na naší stráne, srdce právo věky,
Jdem vpřed jak čas, jak pomstyhrozný val.

Potom ale hora zaútočí na psychiku. Udychčaný na hrebeni, musím trochu zostúpiť, lebo tak ide značka. Nikto asi nemá rád stratu vypotenej výšky, keď má ísť ešte ďalej hore.

S potomky slávných ruských bohatýrů,
Vnuk husitů jde bok po boku vpřed.

A po chvíľke zostupu, je tu jedno z najstrmších stúpaní na trase. Volám ho vracajúci padák, aj kvôli chutiam to otočiť, zísť do Sološnice do krčmy a vykašľať sa na stovku, aj kvôli tomu, že mi tam vždy príde nevoľno.

Jsme stráž i hráz, rodíciho se míru,
Jsme nových dnů, první uderní sled.

Potom ale kalvária pokračuje. Vrch zaútočí dlhým tiahlym stúpaním po lesnej ceste, ktoré nemá konca kraja. Na rozum prichádzajú spomienky, ako som po ceste často nadával. Kvôli dažďom, že to nie je pochod horami ale bažinou a niektoré úseky bolo nefalšované splavovanie. Ale proti Vápennej úplná malina.

Směr Praha
S velikou armádou, z cesty smetem vrahy,
S armádů sovětů, dojdeme do Prahy.

Směr Praha už neznie s nadšením, ale iba ako mrmlanie medzi zuby, kroky sa skracujú, aby sa udržal rytmus a samozdôvodňovanie tohoto stavu začína pripomínať Róberta Fica. Krízu majú všetci ostatní, mňa sa netýka, len som skrátil krok.

Paže vedle paži, stát budem na stráži,
Společně v boj, půjdeme vpřed, anebo spolu padneme.

Populistické sebauspokojovanie pokračuje. Aha, tak krízu pripustím už aj ja, ale narozdiel od ostatných ju zvládam. Ako reakciu mením refrén na inú verziu.

S velikou armádou, rvát se jdem se smrtí,
Nás s Rudou armádou, nikto nerozdrtí.
My svorní a silní, pěsti své zvedáme...

A zovretá pravá päsť letí hore, dodáva asi na dve sekundy trochu energie a okoloidúcim podozrenie, že som sa pomiatol. Pôsobí to ako šrotovné. Na začiatku to vyzerá dobre, ale v konečnom dôsledku je to plytvanie silami na pohyb ruky. Už nie je snahou urdžať krok s rytmom piesne, namiesto toho spomaľujem pieseň, aby sedela s frekvenciou krokov, až to nakoniec znie ako keď vo walkmane dochádzajú baterky.

Áno, ďalšie štádium boja s krízou. Priznanie, že sa vymyká spod kontroly, ale stále lepšie ako keď by bol na mojom mieste niekto iný. Nový pokus, ktorý ma má z krízy spasiť, po vzore sociálnych podnikov, zmena pesničky.

Smelo tavárišči v nógu, lá lalalá lalalá...

Vápenná vyhráva na celej čiare, viac ako prvé štyri verše neviem odlalalákať. Hora tak podkuruje, že peklo by mi v tú chvíľu pripadalo ako mraziareň. Zúfalé pokusy chvíľu sa vydýchať, napiť sa, upokojiť sa, voľáko nepomáhajú, hneď po opätovnom vykročení je to zase to isté. Dokonca sa pristihnem povedať vetu: „Keby nebolo Vápennej, ani ten banán sa mi v ruksaku nerozpučí." A to už som v poslednom rétorickom štádiu hospodárskej krízy na Slovensku - môže za úplne všetko.

Pozerám do GPS, koľko je vrchol vzdušnou čiarou. Vzápätí zisťujem, že to ani nechcem vedieť. Snažím sa prísť na iné myšlienky. Predsa bežci na lyžiach aj cyklisti, keď stúpajú, po krajoch majú plno povzbudzujúcich fanúšikov a tréneri im hádžu fľaše s vodou. Je debil. Mohol som dať vedieť Veronike zo Sološnice, mohla tu bežať vedľa mňa s chladenou kofolou, tlieskať, hneď by sa mi lepšie išlo. Pekná somarina, už mi asi mäkne mozog. Radšej sa znova pozriem, koľko je to ešte vzdušnou čiarou. Neviem, či ten kopec je skutočne taký dlhý, alebo je to len moja úchylka všetko považovať za oveľa dlhšie než je v skutočnosti. Ženy by vedeli o tom rozprávať...

Treba zlepšiť náladu. Začínam si hovoriť vtipy. Chuck Norris by do Vápennej udrel päsťou a bolo by z nej vápno. Keď by urobil kop z otočky, bolo by to rovno hasené vápno. Začnem sa rozpomínať na básničky zo škôlky. Potom prišiel Karel Gott, chcelo sa mu na záchod. A záchod bol zacpatý, musel spievať posratý. Potom básničky zo základnej školy. Brezička, breza riekni mi, prečo tak chlasceš noci, dni. A nakoniec zo strednej. Znám křišťálovou studánku, kde nejhlubší je les, tam prohání se lesní víly a jsou nahoře bez. Na chvíľu to vylúdi úsmev potom dojdú básničky a Vápenná zase vedie. Nekonečný kopec. A na koniec nekonečna prišiel zatiaľ iba Chuck Norris. Dvakrát. Raz odpredu a raz odzadu. 

Porozhliadnem sa po okolí, či tam nie sú nejaké dámy. Nerád by som prezradil prísne strážené tajomstvo, že som nemal francúzsku guvernantku. Tú čo ma predbehla už nevidím, za mnou žiadna a lesom sa ozve:

„Pojebaný kopec!"

Zrazu sa nohy rozbehnú do nevídaného tempa, že sa nestíham čudovať a za pár minút som hore.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Čudne rozdelené peniaze siahajú ku Kaliňákovmu známemu

Spoločnosť Highchem s pätnástimi zamestnancami a vyše miliónovými tržbami nemá podľa hodnotenia dostatočné odborné kapacity.

DOMOV

Sieť čelí exekúciám, dlžoby nespláca ani SDKÚ

Sieť nezaplatila vyše 500-tisíc eur, pre ktoré ju naháňajú exekútori.

DOMOV

Koho odfotili s Kollárom či Lipšicom? Politici a mafiáni na fotkách

Z väzby prepustili Ľubomíra Kudličku.


Už ste čítali?