reklama

V reštauračnom vozni

„Enšuldigung, bitte, ví špóc? a niečo ma slabo ťahá za rameno. Obzriem sa. Za stolom sedí malý chlapec, ledva dočiahne na obrus. „Devätnásť dvadsaťdva. odpovedám po vzhliadnutí mobilu. V reštauračnom vozni v koženom kresle sedí šuhajko, pred ním ríbezľový džús, okolo neho prádzno. „Kam cestuješ? „Do Inzbruku, „To máš ešte vyše hodiny času, teraz sme v Nemecku, medzi Zalcburgom a Kúfštajnom. „Ja viem. Do Inzbruku vlak príde o pol deviatej. Tam ma bude čakať mama. „A teraz ideš sám? „Áno., hovorí ako samozrejmosť. „A koľko máš rokov? „Jedenásť

Písmo: A- | A+
Diskusia  (27)

 

Jedenásť rokov. Kedy som ja cestoval prvýkrát sám? Keď som mal tri roky, tak som Babi Mili zdrhol v Lipníku nad Bečvou z námestia domov. Posadila ma u Kolicha na valec koberca a išla kupovať ponožky. Mne sa zdalo, že je tam nejako dlho a že na mňa zabudla, tak som sa vydal na cestu sám. No dobre, ale bolo peši. Síce je pravda, že som zvolil obchádzku, aby som neprebehoval cez hlavnú cestu do Ostravy, ale išiel som pekne po priechode, ale to bolo asi päťsto metrov, nie 250 km. A Babi Mili s plačom asi pol hodiny behala po námestí, než sme ju s tatinom na pol ceste našli. Totiž celý barák si myslel, že ona sa ako obvykle na ulici s niekým zakecala a mňa iba pustila do dvora. Než sa to doma vyjasnilo, že som išiel už z námestia sám, už sa z nej všetci cigáni u kašny za brucho smiechom chytali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„A kde si bol?"
„U otca a teraz cestujem domov."
„A to takto prvýkrát cestuješ sám?"
„Nááá. Už k nemu som išiel rýchlikom do Velsu, teraz idem naspäť zo Zalcburgu. Boli sme si dnes pozrieť mesto, on ma potom nahodil na vlak."

No kedy som to vlastne išiel prvýkrát bez dospelého? Keď som bol ako tercián vyslaný na celoštátne kolo zemepisnej olympiády. Onedlho som mal mať trinásť a išiel som tam s Jurom Majerom, ktorý bol o rok starší. Na krajskom kole pobrala prvé miesta vo všetkých kategóriach naša škola. Predseda krajskej komisie sa nás pýtal, že kto nás učí zemepis. Pani profesorka Kapustová. Raz ma zastavila a pýta sa: „Ja som kedysi pred tridsiatimi rokmi na základke na Českej učila jednu Marušicovú. Nie je to Martin tvoja rodina?" „Áno, to bola teta. Aj ona si spomína, že ste ju učili." „Ja na ňu nikdy nezabudnem. Za mojej dlhoročnej učiteľskej práce som nestretla nikoho iného, kto hľadal Krkonoše v Tatrách. Čo robí teraz?" „Je starostkou, na Liptove, pod Kriväňom." Inokedy počas rodička stretla möjho otca. „Pani profesorka, vy ste ma kedysi učili, pamätáte si na mňa?" Pani profesorka sa zahľadela, zamyslela a povedala: „Marušic, z Českej."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„A nebojíš sa takto sám cestovať?"
„Nááá. Veď sa netreba báť."
„A rodičia sa o teba neboja?"
„Nááá. Určite nie."

Na celoštátne kolo zemepisnej olympiády sme išli autobusom do Nitry. Juraj, ktorý to mal bližšie na Nivy, zistil, kedy ide autobus a zástupca riaditeľa, pán profesor Dian, nám povedal na aké číslo autobusu tam máme nasadnúť, aby sme sa dostali na Gymnázium Golianova. Problém bol zrejme v tom, že pani profesorku Kapustovú by nemal kto nahradiť, keby išla s nami, lebo bola v tej dobe jediná zemepisárka na škole. A Juraj Majer bol neskutočne inteligentný človek, ktorý bol osem rokov po sebe v učiteľskej ankete vyhodnotený medzi najlepšími žiakmi školy. Mňa tatino vyhodil pred stanicou a odišiel na stavbu, Jurajova mama nám z nástupišťa ešte zakývala. Kúpené noviny boli plné fotiek istého Vladimíra Zboju a vlajky HZDS vztýčenej na vrchole Mount Everestu. Gymnázium sme v pohode našli, problém nastal pri prezentácii. "Kde máte učiteľku?" „My sme sami." Akýsi pán z komisie (neskôr sa ukázalo, že to bol dedo jednej Jurajovej spolužiačky) sa k nám pridal: „Vážne išli sami. Tá nezodpovedná učiteľka ich iba vyprevadila k autobusu a zakývala im." „To bola moja mama",povedal Juraj a zdesenie na tvárach usporiadateľov, dosiahlo vrcholu, medzi nimi nastal šum. Otázky sa sypali zo všetkých strán, že sme ani nestíhali odpovedať. „Ako ste vedeli, na ktorý autobus v Nitre máte nastúpiť?" „Pán zástupca nám povedal číslo a že máme vystúpiť na konečnej." „No dobre a ako ste mali nájsť tú školu po vystúpení z autobusu?" „Prosím vás, veď tu na kopci už nič iné nie je." „A čo keby ste sa cestou stratili, alebo zle vystúpili z autobusu?" „Ale veď keď ideme na celoslovenské kolo zemepisnej olympiády, nemöžeme sa predsa stratiť."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„A ví špóc, jec?"
„Tri štvrte na osem. Už sme v Rakúsku. Ešte bude Kúfštajn, Vrgl, Jénboch a potom vystupuješ."
„Ja viem, veď už som tadiaľto išiel."
„O chvíľu sme v Kúfštajne a ja pomaly pôjdem. Pri Jénbochu staviam tunel a budem si musieť ísť ešte po veci. Bol si už niekedy v tuneli?"
„Nie."
„Niekedy, keď bude deň otvorených dverí, prídi, uvidíš obrovský raziaci stroj. Inak ja som Martin."
„Ja Valentín. Valentín Schäffer."
„Máš pekné krstné meno."
„Moji rodičia sa vraj na Valentína rozhodli, že ma budú mať. A teraz sa nemôžu ani vidieť a posielajú ma preto vlakom."

A čo vy, kedy ste prvýkrát cestovali vlakom sami?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nič v článku nie je vymyslené.

Martin Marušic

Martin Marušic

Bloger 
  • Počet článkov:  172
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Profesionálny tunelár"Slovo tunelář vymysleli bývalí kvazikomunisté jako součást své předvolební populistické kampaně."Viktor Kožený Zoznam autorových rubrík:  Prihodilo sa miTunelovanieVodné dielaPlanéta ZemHistoria est lux veritatisSlovenská sosajety (vážne)Odpočutékrížom-krážom64 políSlopeme s monitoromMostySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu