Istú sobotu ráno som si povedal, že dosť bolo tunela, možno by bolo vhodné pozrieť sa aj trochu na slnko a na vŕšky, čo ten tunel obklopujú. Celý týždeň pršalo, ale ráno sa ukazovalo byť veľmi pekne. Tak som vyrazil. Z nadmorskej výšky 512 metrov (toto viem presne, keďže v nej je štartovacia šachta) som si dal za cieľ niekoľko dvojtisícovek. Prešiel som cez provizórny most cez rieku Inn a za tri štvrte hodinku som bol v dedinke Münster na začiatku stúpania. Poviem vám, že si nespomínam na žiadny podobný chodník na Slovensku. Po hodnej chvíli som sa zastavil a obzrel dole. Skoro mi oči vypadli. Asi 400 metrov podo mnou bola chalúpka, okolo ktorej som prechádzal pred dvadsiatimi minútami a to som neustále šľapal. Výškovo asi 250 metrov.
Pozrel som sa aj na miesto, odkiaľ som vychádzal. Nad korunami ihličňanov za riekou je veľký plac so žeriavmi, čo je moja Baustelle.
Keď som vyšiel po hodine a pol na lesnú cestičku, podľa mapy už 1500 metrov nad Jadranom, dozvedel som sa, že ten môj chodník je veľmi strmý a iba pre trénovaných vandrákov. To tiež mohli povedať už dole.
Takto sa prelieza ostnatý drôt. Tento patent sme mohli už pred osemdesiatymdeviatym objaviť.
Pôjdete pomedzi tie dve kravy tam a za nimi doprava...
...a po dvoch hodinách chôdze z Münsteru sa ocitnete na Bayreuther hütte, 1600 m nad Jadranom. Mimochodom dole písali štyri hodiny a to sa mi ani nezdalo, že by som sa nejako ponáhľal. Tu sa začína séria mojich samofotiek.
Pokračoval som asi hodinku na Vorderer Sonnwendjoch (2224 m n.m.). Tu sa mi podarilo urobiť samofotku na stojáka, dokonca mám na nej celkom slušný výraz v tvári.
Zaujímavý úkaz. Keďže celý týždeň lialo a teraz bolo konečne trochu teplejšie, vo veľkom sa voda vyparovala. Fúkal pritom vietor od juhu (zľava), ktorý stúpajúcu hmlu na náveternej strane rozhonal, na záveternej strane ale nie. Takže ste doslova na troch metroch mohli zmiznúť v hustej hmle a vystúpiť z nej o kúsok ďalej.
Ako vidíte, hoci ráno bolo jasno, počas dňa stúpajúca hmla privolala oblaky.
Za Sonnwendjochom ma začal prenasledovať nadržaný fanklub, o čom som už písal. Na Sagzahne (2227 m n.m.) som bol veľmi rýchlo. Táto fotka nie je spravená samospúšťou, na vrchole bola nemecká rodinka. Na obrovskom kríži je tabuľka venovaná obetiam druhej svetovej vojny. Neviem, či som sa tam mohol z morálneho hľadiska fotiť, lebo na tabuľke bol napísaný aj istý Franz Sauermoser, ktorý padol na Slovensku. Ale ako mi povedal môj fotograf, nemal tam čo hľadať. Nedvojak som si spomenul na príhodu, ako bratranec si chcel zblízka obzrieť naše včely a tým sa to nepáčilo. Keď som povedal ujcovi, že Mirec dostal žihadlo, okomentoval to slovami (podotýkam, že hovoril o vlastnom synovi): "Nač tam lézel, kokot jeden."
Veru, Franci, nač`s`tam lézel?
V tomto mieste som pobudol asi päť minút. Vpravo vápence, vľavo kremence medzi týmito blokmi asi metrová medzera. Vpravo vidíte alternatívu k našim reťaziam. Musím povedať, že oveľa praktickejšiu.
Aha, Gentiana punctata rastie aj tu! Ale do páleného ju nedávajú...
Rofanspitze (2259 m n.m.) a výraz typu: No a po držke ti ešte nikto nedal?
Nepomenovaný vrch (2128 m n.m.) po trase a výraz typu: Musím sa ešte viac zohnúť, aby som sa tam zmestil...
Spieljoch (2236 m n.m.) a výraz typu: Budem tam celý, nemám ísť ešte ďalej?
A trpaslík na vedľajšej skale sa iba rehoce...
Hochiss (2299 m n.m.) a výraz typu: Ešte viac sa mám nakloniť?
Streichkopf (2243 m n.m.) a výraz typu: Ma neser mašina, tak fotíš, alebo čo robíš?
Dalfazjoch (2233 m n.m.) a výraz typu: Akosi nestíham dobehnúť do pozície, počkaj chvíľu...
Veríte, že vyleziem na túto skalu?
Neverili ste? Jedná sa o Dalfazer Roßkopf (2143 m n.m.) a výraz typu: Už to cvaklo?
Cieľ mojej cesty: Achensee.
Možno sa pýtate, prečo som počet vrcholov nezaokrúhlil na desať. Odpoveď je jednoduchá. Istí samovrahovia si to zobrali na tento salaš skratkou a ja somár som si myslel, že je to normálna cesta. Takže som obišiel desiaty štít, Rotspitze (2067m n.m.), a vybral sa dole žľabom. Keď už som bol dostatočne nízko na to, aby sa nedalo vrátiť, chodník skončil, experti boli kdesi v kosodrevine a ja v úzkych. Zbadal som, že z desiateho vrcholu nič nebude a predo mnou strmý žľab plný voľných kameňov, po stranách nepreniknuteľná kosodrevina. Dole som išiel veľmi opatrne asi pol hodiny.
Celá túra trvala 14 hodín, než som sa vrátil naspäť a zaliezol do tunela. Ak ste dopozerali až do konca, tak Vám ďakujem za trpezlivosť.
